Prešovský bezdomovec Fando našiel v sebe silu, aby sa zmenil

Prečo nežil so svojimi rodičmi a aké boli dôvody na to, aby ho umiestnili v domove, nevie dodnes. Jediné, čo zistil, je to, že má ďalších sedem súrodencov a s dvoma sa mu dokonca podarilo skontaktovať. Podľa všetkého však nové rodinné vzťahy nenadviazal. Jeho veľkým snom bolo odísť po skončení "učňovky" z domova, kúpiť si byt a založiť rodinu, ktorú v podstate nikdy nemal. Naplnenie tohto malo dobrý začiatok, netrvalo to však dlho a potom sa mu zrútil celý život, o ktorom hovorí v rozhovore pre TASR.

-Pôvodom pochádzate z Čiech. Ako ste sa dostali na Slovensko? -
Po ukončení hutníckej učňovky som začal pracovať v ostravských baniach a tam som sa poznal s chlapcami z východného Slovenska. Boli sme dobrá partia. Raz ma pozval kamarát do Krompách, kde som sa zoznámil s jeho sestrou a krátko na to v roku 1982 som si ju vzal za ženu. O tom, že čaká dieťa s iným mužom, som sa dozvedel až po svadbe. Bol som z decáku a vedel som sa cez to preniesť, moja túžba mať rodinu bola veľká. Rozhodol som sa, že dieťa vychovám a spolu so ženou budeme mať ešte ďalšie. Zohnali sme si byt, žena pracovala a ja som robil v hutníckom podniku na Spiši.

-Narodila sa vám dcérka a po siedmich rokoch aj váš spoločný syn. Všetko vyzeralo tak, že sen o rodine, ktorú ste nikdy nemali, sa splnil. Čo sa stalo potom? -
So ženou sme spolu žili 16 rokov. Potom prišla o prácu, začala vyhľadávať inú spoločnosť a našla si iného muža, s ktorým začala žiť. Nevedel som to uniesť a bol som psychicky na dne. Od nervozity som schudol 20 kíl. Nevedel som sa s tým vyrovnať a riešil som to alkoholom. Dokonca som uvažoval nad tým, že zlikvidujem celú svoju rodinu a odídem niekde preč. Nemohol som sa na to všetko dívať, tak som odišiel do Prahy, že si tam nájdem robotu. Ale to sa mi nepodarilo. Tam som tri roky žil ako bezdomovec, túlal som sa po meste, býval v kanáloch medzi potkanmi a vyberal kontajnery, aby som našiel nejaké jedlo alebo niečo, čo sa dalo predať. Ani sám neviem, ako som to mohol prežiť. Predtým som bol zvyknutý na čisté oblečenie, slušnú stravu, chodil som oholený tak, ako sa patrí na slušného človeka.

-Pili ste? -
Hrozne. Už mi nestačil len alkohol. Jedna bezdomovkyňa v Prahe ma naučila piť íron – čistiaci prostriedok na umývanie okien. Najskôr som si ho miešal s vínom alebo s vodkou, ale ani to mi nestačilo. Potom som pil už len čistý. Stále som myslel na samovraždu a dokonca som sa o ňu aj pokúsil. Jeden deň sa mi stalo, že som vypil asi liter, vystúpil som v Prahe z električky a potom si pamätám len to, ako som sa prebral v nemocnici. Lekári to, samozrejme, nahlásili polícii a z Prahy ma vyhostili. Dokonca som bol niekoľko dní aj v utečeneckom tábore. Žil som ako satanista, ubližoval som sám sebe, trýznil som sa, čítal časopisy o bosorkách a dokonca som aj vyvolával duchov. Bolo to hrozné.

-Dnes už nepijete, žijete v Dome Charitas v chránenom bývaní, pracujete pre charitu a snažíte sa pomáhať iným ľuďom bez strechy nad hlavou. Ako sa vám to podarilo? -
V prvom rade som prestal piť. Absolvoval som protialkoholické liečenie a neskôr doliečovanie v centre na Jarkovej ulici v Prešove. Nikto vám nepomôže, ak sám nechcete. Mne ale pomohla viera. Pred troma rokmi som sa dal pokrstiť, čítal som katechizmus, bibliu a venovali sa mi dvaja kňazi, aby som zo seba vedel dostať to zlo, čo vo mne bolo. Nebolo to jednoduché, všetko išlo veľmi pomaly, dával som sa dokopy a spoznával, čo je to náboženstvo. Poznal som len druhú stranu a tá ma viedla určite do záhuby. Teraz viem, že život napriek môjmu osudu môže byť pekný a dokážem pomôcť sebe, ale aj druhým. Bojoval som sám so sebou, ale veľmi som sa chcel zmeniť.

-Podarilo sa vám nájsť prácu? -
Áno, aj keď to bolo ťažké. Pracoval som v kuchyni, umýval som riady, ale nemohol som tam vydržať. Videl som napríklad nože a myšlienky na tie strašné veci, ktoré som pred časom robil sa mi stále vracali. Potom som pracoval ako údržbár v hoteli. Často tam boli akcie alebo oslavy, znela hudba, pil sa tam alkohol a to ma ťahalo naspäť. Musel som jednoducho odísť. To ma znovu priviedlo na psychiatriu. Vtedy mi pomohol jeden kamarát.

-Ako sa vám darí dnes? Je to lepšie? -
Verím tomu, že áno. Dostal som sa k charite, kde som najskôr býval ako bežný klient, teda ako ostatní bezdomovci. Ale pracovníci videli, že mám snahu sa zmeniť, začal som im pomáhať s ostanými a robiť rôzne aktivačné práce. Tak mi pomohli, aby som prešiel do chráneného bývania, kde mám svoj kútik. Momentálne pracujem pri zriaďovaní výdajne stravy pre bezdomovcov. Robím murárske práce, kopem kanály, jednoducho všetko čo je treba.

-Toto bývanie však vyžaduje, aby ste finančne prispievali. Darí sa vám dať dokopy peniaze? -
Dnes dostávam sociálnu dávku asi 5300 korún (176 eur). Je to môj jediný príjem. Okrem toho si privyrábom predajom dečiek, ktoré háčkujem vo voľnom čase. Spolu asi 1900 Sk (63 eur) musím mesačne zaplatiť exekútorovi, za bývanie a všetko, čo som dlžný. Zostatok mám na stravu. Ale podarí sa mi aj ušetriť. Kupujem si oblečenie a dokonca som si kúpil aj hi-fi vežu. Človek musí vystačiť s tým, čo má. Vďaka charite sa mi to darí.

- Spomínali ste, že máte dve deti. Zaujímajú sa o vás? -
Dcéra má 27 a syn 20 rokov. Majú svoj život a svoje problémy, ale aj tak sme sa pred rokom stretli. Nechcem ich zaťažovať. Keď sa z toho všetkého dostanem, možno budú aj naše stretnutia častejšie.

-Aké sú vaše ďalšie plány v živote? -
Chcem si nájsť stálu robotu, svoje vlastné bývanie a partnerku. Po rozvode sa už oženiť nemienim. Privítal by som družku, s ktorou by som trávil spoločný čas, ale ten zväzok chcem mať taký voľný, ak by sme sa rozhodli, že to skončíme. Manželstvo ma sklamalo.

-Váš životný obrat teda nastal, keď ste sa dali pokrstiť? -
Áno. Vtedy som pocítil, ako to zlo odo mňa odišlo. Ale musím si to strážiť. Mám pri sebe modlitebnú knižku, chodím do kostola a počúvam náboženské vysielanie. Dodáva mi to silu, aby som žil.

-Nemali ste pocit, že je neskoro začínať s novým životom? -
Mal a veľakrát. Zistil som, že to nie je pravda. Stále sa dá začať odznova. Sú na svete ľudia, ktorí vám vedia pomôcť, ale v prvom rade musíte sami chcieť. Dnes viem, že sa to dá, aj keď ešte sám nie som, ako sa hovorí, za vodou. Ľudia okolo mňa ma vnímajú inak ako predtým. Cítim, že som potrebný a že som na dobrej ceste. Dúfam, že to vydržím. Tým, čo žijú vonku, by som odporučil, aby sa nad sebou zamysleli a začali niečo so sebou robiť. Nikdy nie je neskoro to skúsiť.